UMENIE VYSVETLENÉ
Čo je kabuki? Pôvod a dva herecké štýly
Kabuki sa začal na koryte rieky v Kjóte v roku 1603 a rozdelil sa na dva štýly – aragoto a wagoto. Tu je návod, ako toto stáročné štylizované divadlo v skutočnosti funguje na javisku.
Pozrite si vstupenky do Kabukizy na GetYourGuide ↗Divadelná forma zrodená na riečnom dne
Kabuki sa tradične datuje približne do roku 1603, keď performerka menom Izumo no Okuni začala na vyschnutom koryte rieky Kamo v Kjóte inscenovať nekonvenčné tance. Jej súbor spájal tanec, komické scénky a odvážne kostýmy a tento štýl si okamžite získal obrovskú obľubu medzi bežnými obyvateľmi Kjóta – v ostrom kontraste s asketickejším divadlom Noh, ktoré v tom čase už existovalo a bolo doménou aristokracie. Konkurenčné súbory rýchlo okopírovali jej formát a v priebehu jednej generácie sa Kabuki rozšírilo do ďalších veľkých japonských miest vrátane Eda, mesta, ktoré sa neskôr stalo Tokiom a napokon domovom divadla Kabukiza.
Dva konkurenčné herecké štýly sa vynárajú
Do konca 17. storočia sa kabuki rozdelil na dve odlišné herecké tradície, ktoré formujú toto umenie dodnes. Aragoto („drsný štýl“), ktoré v Edu vyvinul herec Ičikawa Danžúró I. približne v rokoch 1680 – 1700, uprednostňuje bombastických, nadživotných hrdinov, prehnané pózy a výrazný červený či modrý kumadori mejkap. Wagoto („jemný štýl“), ktoré v rovnakom období v regióne Kjóto – Osaka vyvinul herec Sakata Tódžúró, uprednostňuje jemnejšie, prirodzenejšie herectvo vhodné pre romantické a rodinné príbehy, s minimom ťažkého mejkapu či vypchávok, ktorými je známe aragoto. Oba štýly vyrástli z naozaj odlišných regionálnych publik a vkusov a toto geografické rozdelenie dodnes ovplyvňuje, ako sa niektoré hry obsadzujú a inscenujú.
Prečo štýly majú dnes stále význam
Jediný kabuki program dokáže v rámci jedného popoludnia prechádzať medzi oboma tradíciami, a vedieť, ktorý štýl práve sledujete, mení spôsob, akým čítate javisko — zamrznutá mie póza aragoto hrdinu má diváka zasiahnuť čistou divadelnou silou, zatiaľ čo wagoto scéna odmeňuje pozorovanie malých, zdržanlivých, realistických gest. Kabukiza, postavená v historickom srdci Eda, nesie mimoriadne silné väzby na odvážnejšiu tradíciu aragoto, hoci moderné programy tam dodnes pravidelne zaraďujú wagoto kúsky pre kontrast a pestrosť v rámci jedného dňa predstavení, čo návštevníkom ponúka užitočný prehľad o celom štýlovom spektre v rámci jedinej návštevy.
Štylizácia nad realizmom
Obe štýly spája zámerné odmietnutie naturalizmu. Dialógy sú prednášané formálnym, rytmickým spádovým tempom namiesto bežnej reči, pohyb je choreograficky prepracovaný až po prsty a zápästia a hudba z javiskového či mimojaviskového súboru podfarbuje takmer každú scénu, signalizujúc príchody, boje i emocionálne vrcholy. Toto je zámerné – kabuki bol od začiatku koncipovaný ako predovšetkým spektákel, ktorý má povýšiť emócie a drámu na škálu, akú bežný, naturalistický herecký prejav jednoducho nedokáže dosiahnuť, a to ani v scénach čerpaných z bežného rodinného života, nie len z legiend či histórie.
Živá, uznávaná tradícia
Kabuki je organizáciou UNESCO uznané ako nehmotné kultúrne dedičstvo ľudstva, pričom ide o jedno z len niekoľkých japonských scénických umení, ktoré sa tejto pocte tešia. Nejde však o múzejný exponát, ale o živú tradíciu – nové inscenácie, generačné zmeny v obsadení i moderné kabuki adaptácie mangu a filmových predlôh sa uvádzajú popri stáročných klasikách. Vďaka tomu môže program v divadle Kabukiza v ktoromkoľvek mesiaci ponúknuť zmes skutočne starobylého materiálu a diel napísaných počas života súčasných hercov – a divák nemusí vnímať jedno ako hodnotnejšie než druhé.
Stále sa rozhodujete, ktorý program si vybrať?
Zanechajte nám svoj e-mail a približný čas, kedy budete v Tokiu – pošleme vám krátky prehľad o tom, ako funguje program kabuki a ako si ho rezervovať.